Bolívia – koloniálne mesto Potosí

Článok vám prináša:

Potosí je koloniálne mesto založené Španielmi v 16. storočí pod horou Cerro Rico (bohatá hora), kde prebiehala ťažba striebra. Vo svojej „zlatej ére“ (tu skôr v ére striebornej) bolo Potosí najbohatším mestom Ameriky. Žije tu okolo dvestotisíc ľudí, čo z neho robí jedno z najvyššie položených miest na svete, ktoré má viac než 100 000 obyvateľov. Leží totiž vo výške 4000 m n. m. Zo začiatku mi to ani tak nepríde, ale keď chodíme po meste, ktoré leží v kopci, tak sa človek dosť zadýcha. Čo sa týka počasia, tak aj v tejto výške je cez deň príjemne teplo, pretože tu slnko používa svoju vysokohorskú silu, avšak s jeho západom prichádza veľká zima.

Centrum mesta tvorí námestie Plaza 10 de Noviembre, na ktorom stojí socha pripomínajúca newyorskú sochu Slobody. Na rohu tohto námestia sa týči kamenná katedrála (Iglesia de la Merced), ktorej výstavba bola zahájená už v roku 1564 a dokončená v roku 1600. Okolo námestia sú ešte ďalšie koloniálne stavby, kde sú úrady a banky. Nad námestím je postavené ešte jedno menšie námestie (Plaza 6 del Agosto), pred ktorým stojí univerzita. Pod námestím Plaza 10 de Noviembere sa nachádza asi najznámejšia stavba v Potosí. Je ňou Casa Nacional de la Moneda, v ktorej sa nachádza múzeum, predovšetkým s mincovníctvom a strojmi okolo striebra. V 18. storočí slúžila ako koloniálna mincovňa. Na nádvorí tejto budovy je fontána a za ňou balkón s karikatúrou Mascarón (veľká vysmiata hlava s trsmi vínnej révy). Tú vyrobil v roku 1856 Eugenio Martín Moulon a je „symbolom“ mesta. Stále sa vedú spory, čo alebo koho má znázorňovať.   

Mesto Potosí je pre mňa tak trochu mestom kostolov. Keď sa preplietame úzkymi dláždenými uličkami, ktoré buď stúpajú, alebo klesajú, zdá sa mi, že na nejaký svätostánok narazíme na každom rohu. Pekný kostol je pod múzeom Moneda, kde stojí Torre de la Compaňia de Jesús.

Na Plaza del Estudiante narazíme na kaplnku Nuestra Seňora de Jerusalén a naproti nej stojí pekný koloniálny kamenný kostol San Bernardo s bielymi vežičkami. Krásny výhľad nájdeme v hornej časti mesta, kde stojí kostol San Sabastian, ktorý pózuje pred horou Cerro Rico. Kostol je sfarbený do oranžova a tým sa trochu maskuje pred kopcom, ktorý je zas sfarbený do červena. V spodnej časti mesta sa zas nachádza San Benito, čisto biely chrám so žltými prvkami okolo dverí a zvonice.

V centre mesta je dosť hustá doprava, preto v Potosí vymysleli spôsob, ako bezpečne prejsť cestu a ešte sa pobaviť. V niekoľkých uliciach tak pobehujú ľudia v kostýmoch bieleho tigra a zastavujú auta, keď vidia chodca na kraji chodníku. Šofér si okamžite všimne človeka v prestrojení, zastaví, zasmeje sa, chodec prejde, poďakuje tigrovi a všetci sú šťastní. Čo robíme tiež. Jediné, čo nás tu trochu zamrzí a sklame, je vyhliadkové miesto Pari Orko s vysielacou vežou, s výhľadom na mesto. Tento park je však počas bežného dňa uzavretý a otvára sa snáď len počas víkendov, takže sa tam nemôžeme dostať.    

Na návštevu Potosí stačia dva až tri dni, aby človek stihol nasať túto koloniálnu vysokohorskú atmosféru spojenú s baníctvom. Mesto nie je príliš veľké a prechádza sa ním pomerne jednoducho, len čo si pľúca zvyknú na redší vzduch. V Potosí sú dva terminály. Jeden menší (ležiaci viac v centre), kam prichádzajú autobusy z Uyuni, a druhý, ktorý je nový (Nuevo terminal), sa nachádza na okraji mesta, kde je aj novšia zástavba. Odtiaľ odchádzajú autobusy smerom na Sucre, Cochabamba alebo La Paz. My sa sem vydávame z dôvodu odjazdu do Sucre, hlavného mesta Bolívie. Opäť zaplatíme poplatok 2 BOB za použitie terminálu, na ktorom sme pobudli asi 5 minút, a mizneme. Ľudia tu však už prišli na to, ako tento poplatok obísť. Autobus im totiž zastaví aj po ceste, takže kúsok za terminálom zastavujeme niekoľkým skupinkám. Len je to trochu risk, pretože keby bol autobus plný, už by ich nevzal.

GPS: 19°35'19.7"S 65°45'14.4"W

Text a foto: Tomáš Novák

Preklad: O. Maňáková