Kolumbia: Cali - mesto salsy

Cali je tretie najväčšie mesto v Kolumbii, je jedným z hlavných hospodárskych a priemyselných centier krajiny, ale zároveň mesto vhodné na turistiku a rekreáciu. Do centra Cali sa dostávame stopom. Nemusíme hľadať hotel, pretože máme dohodnuté spanie cez Couchsurfing. Vyzdvihuje nás Paola ešte s ďalšími kamarátmi a berie nás autom na vyhliadku Cerro de Los Cristales, kde sa vo výške 1 474 m n. m. nachádza socha Ježiša – Monumento a Cristo Rey. Monument Ježiša je vysoký 26 metrov, z toho podstavec má 5 metrov a zvyšných 21 metrov má socha. S výstavbou sochy začal v roku 1949 sochár Palmirano G. Navía a o tri roky neskôr ju dokončil umelec Alideo Tazzioli.

Ešte zaujímavejší než samotná socha je tunajší krásny výhľad ako na celé mesto, tak aj na okolité hory. Nie nadarmo sa mesto Cali prezýva zelené mesto. Paola pozná svoje mesto veľmi dobre, tak nám popisuje, čo je ktorá budova. Alebo nám tiež rozpráva o tom, že chudobným obyvateľom pomáhajú dobrovoľníci vymaľovať ich domy a celé štvrte. Všetko potom vyzerá lepšie a omnoho farebnejšie.

Pretože jej babička bola indiánka, pozná Paola aj rôzne mýty a históriu. Rozpráva nám o vzniku troch krížov na Cerro de las Tres Cruces. Hlavný kríž je vysoký 26 metrov, bočné kríže 22 metrov. K ich výstavbe napomohla zámienka s názvom Buziraco – diabol, ktorý mohol za hriechy a choroby obyvateľov. V roku 1938 sa preto rozhodli postaviť tri kríže a od tej doby majú obyvatelia mesta pokoj. Každý rok 3. mája vyšliapu miestni obyvatelia pešo na kopec vzdať poctu svätému krížu a osláviť svätú omšu. Táto lokalita patrí aj k hlavným pútnickým cieľom veriacich v období Veľkonočných sviatkov.

Cestou sa zastavujeme pri sochách vytesaných do hliny s indiánskou tematikou. Tie tu vytvoril umelec Carlos Andrés Gómez v roku 2009 úplne sám a nazval ich „Lamento de Pacha Mama“. Nikto mu nepomáhal, nikto ho za to ani neplatil. Je to iba jeho vlastná iniciatíva a umelec sa svojim dielom snažil zachytiť posolstvo, že ľudia sa zle správajú k prírode a k životnému prostrediu. 

Navštevujeme tiež koloniálnu štvrť San Antonio. Je to bohémska časť mesta s remeselnými dielňami, obchodmi so starožitnosťami, priestormi pre umenie a kultúru a s malými reštauráciami, ktoré udržujú populárne koloniálne tradície. Je sobota a my v kaplnke Capilla de San Antonio pozorujeme svadbu. Svadby sa tu vraj konajú buď ráno, alebo odpoludnia. A neoslavujú sa až do rána ako u nás. To ma dosť prekvapuje, pretože Kolumbijčania sú pre nás národ, ktorý sa veľmi rád zabáva až do rána. Aj tu v parku práve ľudia tancujú na hudbu a pridať sa k nim môže ktokoľvek. Večer potom všetci miznú do klubov za salsou.

Nedeľa je pre Kolumbijčanov zase dňom obeda u rodičov, a tak Paola odchádza za rodinou a my si ideme sami prejsť mesto. Historické centrum s peknými budovami sa nachádza okolo Parque Simon Bolívar, kde je tiež príjemná prechádzka popri rieke Río Cali. Vidíme tu budovu divadla Jorge Isaacs vo francúzskom neoklasicistickom štýle s pekne opravenou fasádou. Gotický kostol La Ermita je najčastejším obrázkom na pohľadniciach z Cali. Postavený bol v roku 1678, zemetrasenie ho zničilo v roku 1925 a znovu bol zrekonštruovaný v rokoch 1930 až 1948. Jeho mramorový oltár z 18. storočia bol dovezený z Talianska, hudobné hodiny a okná sú z Amsterdamu a železné brány boli vytvorené v Cali v roku 1937. V kostole sú uložené obrazy staršie ako tristo rokov.

Biela neoklasicistická katedrála San Pedro tiež prežila niekoľko zemetrasení a jej aktuálna fasáda bola naposledy zrekonštruovaná v roku 1930. Tehlový komplex Complejo Religioso de San Francisco bol postavený medzi 18. a 19. storočím a skladá sa zo 4 častí: kostola San Francisco, kláštora San Joaquín, chrámu Virgen Inmaculada a z veže v mudéjarskom štýle.

Posledný deň v Cali a zároveň aj v Kolumbii stihneme ešte ochutnať miestnu arepu. Tá je zase úplne iná, navyše je plnená. Buď mäsom, sladkým, alebo je vegetariánska. Každopádne aj tento variant arepy nám chutil a my už mierime autobusom preč, do Ekvádoru.

GPS: 3°26'49.0"N 76°32'26.8"W

Text a foto: Tomáš Novák

Preklad: O. Maňáková